Keď sa prvýkrát objavila informácia o koncerte britskej skupiny PENDRAGON, mnohým prog-rockerom sa iste rozžiarili očká. Už vopred si bežali zaistiť lístky, aby im toto jedinečné predstavenie za žiadnych okolností neušlo. Každý musel predpokladať a veriť, že PENDRAGON prinesie hudbu nie z tohto sveta, aj keď to bude jedna maškarádna overtúra.

Kde inde ako v nitrianskej Starej pekárni sa mohli stretnúť zanietení fanúšikovia a skupina, ktorá nás do 23.5.2006 permanentne obchádzala. Asi najjasnejšie to vyjadril pri pohľade na oduševnené publikum frontman PENDRAGON Nick Barrett: „My sme ani nevedeli, že vôbec existujete.“ Aj na Slovensku si takáto hudba našla svojich priaznivcov. Tí všetci, aj keď ich nie je mnoho, sa prišli ukázať a dať o sebe vedieť. Myslím, že s podobným pocitom a dojmami odchádzali členovia skupiny z „pekárenskej pece.“ 

Predskupinou večera bol projekt britského hudobníka a skladateľa Stevea Thornea. Spolu s „vedúcim“ skupiny JADIS Garym Chandlerom sa ako duo predstavili s repertoárom oboch skladateľov. Zväčša akusticko/elektrické gitarové duetá boli v niektorých pasážach doprevádzané klávesovou, basovou, či bicou linkou od neviditeľných hudobníkov, ukrývajúcich sa niekde medzi aparatúrou. Takéto prevedenie určite nedodalo poslucháčovi pocit živej kapely, ale ako ukážka akustických zručností, spevu a tvorby Stevea Thornea to naozaj stačilo.

Do Nitry prišiel Thorne predstaviť svoj prvý album „Emotional Creatures: Part One“, na ktorom spolupracoval s takými zvučnými menami ako Tony Levin, Nick D´Virgilio, Geoff Downes, či Martin Orford ... Medzi piesňami však zaznel aj materiál zo zatiaľ nevydaného počinu „Emotional Creatures: Part Two“, ktorý podľa slov samotného interpreta vyjde v priebehu nasledujúcich štyroch mesiacov. Spolu s jadisovskými štandardami („Daylight Fades“, „Where In The World“) pôsobili skladby Steva Thornea folkovejším dojmom s chytľavými melódiami a refrénmi. Nielen nádherne polohované vokály s Garym Chandlerom, ale aj sólový prejav Stevea Thornea vzbudili u poslucháčov záujem a rozohriali srdcia pre hlavnú udalosť večera.

Na prázdnom pódiu zaznelo intro, ktorým PENDRAGON začína aj svoj zatiaľ posledný štúdiový album „Believe“. Videoprojekcia sa v tom čase snažila vyniesť poslucháčov nad všetko svetské a ukážkami prírody odštartovala skladbu „No Place For The Innocent“. Úvodné rozpaky skupiny, ktorá nevedela čo čakať od neznámeho publika, sa po chvíli rozplynuli. Na tvári gitaristu a speváka Nicka Barretta bolo jasne badať prekvapenie a očarenie zároveň. Show sa teda mohla naplno začať. Skladba s chytľavým refrénom „As Good As Gold“ už nenechala nikoho na pochybách, že PENDRAGON je tu pre nás a my pre nich. Blok dvoch nových skladieb pozostával z dlhej kompozície „Wishing Well“ zahŕňajúc v sebe skladby „So be Sowest“, „We Talked“ a „Two Roads“. Drouhou novinkou v poradí bola „Edge Of The World“, záverečná jemná balada z „Believe“, pri ktorej sa Nick Barrett a Peter Gee predstavili v akustickej podobe. Zdá sa, že im ani takáto poloha nie je cudzia. Dôkazom je aj ich živý kompilačný album „Accoustically Chalenged“ (2002). Nový materiál v live prevedení znel v porovnaní so štúdiovým počinom emotívnejším dojmom, avšak väčšina fanúšikov sa už nevedela dočkať klasiky v podaní ich miláčikov.

Keď už hovorím o novinkách v skupine, určite si všetci všimli mladučkého bubeníka Joea Crabrtreea za malou Pearl zostavou v kúte pódia. Tento nováčik si za biciu zostavu sadol namiesto dvorného bubeníka kapely Fudgea Smitha. Aj keď bol album „Believe“ nahratý ešte v pôvodnej zostave, na turné odchádzali chlapci bez Fudgea. Basgitarista Peter Gee sa k tejto skutočnosti vyjadril neurčito: „S Fudgeom sme boli ako bratia. Hrali sme spolu už vyše 20 rokov. Rozhodol sa, že už s nami na turné nepôjde. Čo sa týka nového bubeníka Joa Crabtreeho, je to zatiaľ iba príležitostný hráč, ale ak by chcel, v našej skupine má príležitosť. Je to na jeho rozhodnutí .“

Ďalšia časť nitrianskeho koncertu bola ukážkou staršej tvorby kapely. Po klasickej energickej vypaľovačke „Nostradamus“ siahli chlapci aj po predposlednom štúdiovom albume „Not Of This World“ (2001), z ktorého ponúkli fanúšikom skladbu „Seven Veils“. Najväčší ohlas u divákov však zaznamenal materiál z majstrovského albumu „The Masquerade Overture“ (1996), konkrétne „Paintbox“ a „Master Of Illusion“. Nie len pri týchto skladbách sa atmosféra v Pekárni dala doslova krájať. Emócie z bravúrne zvládnutých melodicky ladených sólových vyhrávok Nicka Barretta chytili za srdce väčšinu poslucháčov. Známy modro-biely Fender Stratocaster sa v rukách frontmana skupiny premenil na nástroj štekliaci nielen naše bubienky, ale hlavne tie najcitlivejšie miesta vnútra. Z Barrettovej tváre sa dali vyčítať rovnaké emočné prejavy, aké svojou hudbou prenášali na ostatných fanúšikov. Čo viac od hudby ako takej chcieť?

Ani ostatní členovia skupiny neostali chladní pri pohľade na vrúcne skandujúce publikum. Peter Gee sa so svojimi štvor- a päťstrunovými basgitarami predviedol ako vynikajúci hráč s rokmi skúseností a hlavne so zmyslom pre citlivý rytmický prejav PENDRAGON. Svoje umenie ukázal v skladbe „Breaking The Spell“ z albumu „Window Of Life“ (1993), kde spolu s Nickom Barrettom predvádzali nádherné dialógy medzi basovou a elektrickou gitarou.

Spoza klávesového aparátu vytŕčal Clive Nolan, ktorý si už v Nitre môže pomaličky vybaviť žiadosť o prechodné bydlisko. Na jeho výraze bolo možné badať únavu, snáď z neustáleho koncertového kolotoča absolvovaného nielen s PENDRAGON, ale aj so skupinou ARENA. Nehovoriac už o jeho množstve projektov... Avšak aj napriek tomu Clive výborne dopĺňal vokálne časti a hrou na klávesy neostal fanúšikom nič dlžný.

Prídavky večera potešili všetkých klasických priaznivcov kapely. Skladba „Black Night“ z debutu „The Jewel“ (1985) ukázala skupinu v stále vynikajúcej forme aj pri jednej z najslávnejších neoprogových klasík žánru. Aj bicmen Joe Crabtree vycítil úžasnú atmosféru koncertu a zvyšok setu odohral v stoji. Jeho štýl hry bol odlišný od búchania Fudgea Smitha, avšak určite presvedčil poslucháčov, že nie je v skupine ako z núdze cnosť. Medley v zložení „Lost Children/Green Eyed Angel/Sister Bluebird/Last Man On Earth“ ešte viac vystupňoval celkovú atmosféru večera. Posledný prídavok „Am I Really Losing You“ odspievali spolu s Barrettom aj fanúšikovia. Nebolo podstatné, či anglickému jazyku rozumeli, alebo či poznali text, určite však bolo jasné, že dlhé roky čakania na tento hudobný zážitok si prišli vychutnať s otvorenými srdciami pre hudbu, ktorá je soundtrackom ich života.

Playlist:

Steve Thorne (+ Gary Chandler):
1. God Bless America
2. Theres A Light
3. Daylight Fades (Jadis)
4. Last Line
5. Standing Still
6. Therapy
7. Where In The World (Jadis)

PENDRAGON 
1. Believe Intro
2. No Place For The Innocent
3. As Good As Gold
4. Wishing Well (2, 3, 4)
5. Edge Of The World
6. Nostardamus (Stargazing)
7. Seven Veils
8. Paintbox
9. Breaking The Spell
10. Master Of Illusion
 Prídavky:
11. Medley: Worlds End part 1: Lost children/Green Eyed Angel /Sister Blubird/Last Man On Earth
12. Am I Really Losing You

Foto: jonathan.sk